Na horúcej linke Volokh conspiracy - Balkinization prebehla pred pár mesiacmi zaujímavá výmena úderov názorov ťažkých váh americkej právnej akadémie.
Začal to nenápadne Einer Elhauge porovnaním súčasného stavu právnej vedy a bejzbalových štatistík.
Podľa Elhaugeho súčasnému právu chýba štatistická hodnovernosť, teda to, čo naopak nechýba súčasnému bejzbalovému skautingu. Väčšina doktrinálnej práce pozostáva z popisných článkov, resp. z pokusov vysvetliť právne dôsledky alebo predpovedať budúce rozhodnutia výlučne formálnou logikou. S takýmto doktrinalistickým prístupom sa nedostanete na najlepšie právnické školy, ergo doktrinalizmus je mŕtvy!
Voči tomu sa však ohradili preborníci Larry Tribe, Jack Balkin a Orin Kerr. Tu, tu a tu zhodne tvrdia, že doktrinalizmus definovaný tak úzko ako v Elhaugeho prípade, je mŕtvy už dávno. Balkin naviac tvrdí, že podobným spôsobom sa právnickej profesii zastrájal už v roku 1897 Oliver Wendell Holmes. Dôvod prečo sa tieto periodické predpovede neplnia je, že akademici pripravujú v prvom rade budúcich právnikov, t. j. sudcov, advokátov a pod. a len výnimočne sociálnych vedcov. Preto budú podľa Balkina profesori práva aj naďalej klásť dôraz na študovanie právnych predpisov a judikatúry a ich analýzu (avšak nielen logickú, ale aj historickú či funkcionalistickú).
Odpoveď prof. Elhaugeho ukázala, že rozdiely v chápaní súčasného stavu právnickej akadémie zrejme nebudú až take veľké ako sa zdali. Napriek tomu, že miestami celá debata pripomínala jednu známu scénku, dajú sa z nej vytiahnuť dôležité ponaučenia.
- Právo sa čoraz viac stáva interdisciplinárnym odborom. Diskutovať o interupciách bez toho, aby sme poznali vývojové štádia plodu, či o antritrust opatreniach bez toho, aby sme
- To, či sa predpoveď v bode 1. naplní závisí vo veľkej miere od toho, čomu orgány tvoriace a aplikujúce právo prisúdia väčšiu presvedčivosť. Pokiaľ argumenty štatistikou či ekonometriou, prípadne akoukoľvek inou vedou, nebudu pred súdmi presvedčívé a ak ich budú ignorovať aj tvorcovia práva, je veľmi pravdepodobné, že doktrinalizmus nikdy nezomrie. K rozvoju interdisciplinarity navyše zrejme prispieva aj pocit presýtenosti doktrinalizmom, ktorý môže v očiach americkej právnickej omladiny vyzerať nevedecky-nepresvedčivo. Sú podobne presýtení aj slovenskí či českí študenti?
Interdisciplinarita pri tvorbe práva
Právo sa jednoducho nevyhne špecifikám regulovaných oblastí ľudského správania. Tak ako sa právnik počas svojho štúdia nedozvie čo je to ionizačné žiarenie, nedozvie sa fyzik, čo je to princíp zákazu retroaktivity (aj keď predpokladám, že fyzik by si svoje vedomosti doplnil o poznanie ľahšie).
Ich (ne)vedomosti sa však na papiery stretnú a výsledkom by mala byť úprava, ktorá rieši technický problém a zároveň nekoliduje s právnym systémom, skrátka úprava funkčná. Treba dať hlavy dohromady.
Právnik má množstvo poznatkov, ktoré sú pre funkčnú úpravu nepostrádateľné. Pozná judikatúru, spôsob rozhodovania v prípade konfliktu techniky používané stranami pred súdom, právnu úpravu predpisov vyššej právnej sily, hodnotové pozadie iných právnych predpisov, procesné obmedzenia hmotnoprávnej úpravy a pod.
Svoj prínos však dokáže na konkrétne technické riešenie aplikovať len vtedy, keď mu dostatočne rozumie. Je samozrejme nezmyselné paušálne definovať, čo to znamená “dostatočne”. Aby vedel posúdiť právnu stránku určenia rodičovstva, musí vedieť, ako dlho proces určenia potrvá, koľko ľudí pri ňom príde do styku s genetickým materiálom, aké sú možnosti zneužitia, akú spoľahlivosť možno genetickému testu pripisovať a pod.
Bez týchto vedomostí je veľmi obtiažne predvídať správanie novej legislatívy v praxi, či formulovať stručné a jasné právne texty. Obdobne to platí v každom právnom odvetví.
Interdisciplinarita pri aplikácii práva
Písať o právnej argumentácii na tomto blogu je nosením dreva do lesa. Nedostatočné zdôvodnenie verdiktov, ignorancia judikatúry, jednoducho nepresvedčivé argumentovanie, to všetko je predmetom kritiky autorov tohto blogu denno-denne. Pokiaľ ide o interdisciplinaritu, tou sa zásadne mení percepcia toho, čo už považujeme za presvedčivé.
Prírodné či sociálne vedy sa dnes nezaobídu bez rigoróznej analýzy. Dišputácie o ľudskej dôstojnosti, prirodzenosti či spravodlivosti, sa síce môžu začat verbálne stanovenou filozofickou koncepciou, avšak ňou by sa rozhodne nemalo skončiť. Odvolávanie sa na sociálnu spravodlivosť by dnes nemalo obísť Giniho index, tak ako antitrust nemôže obísť ekonomické analýzy trhu (teória hier, analýza monopolu a pod.), či právo na ochranu spotrebiteľa kognitívnu disonanciu. Ak chceme myslieť na dôsledky svojich rozhodnutí, veda, či už s číslami alebo bez nich, vie poskytnúť presvedčivejšie[1] dôkazy ako by snáď pripustil sudca odsúdený do pozície pohovkového filozofa/politika (podľa toho, či ide o kelsenovského “robota” alebo schlesingerovského aktivistu) .
Interdisciplinarita v právnej vede
J. H. H. Weiler vo svojej zbierke esejí[2] napísal: „…prístup právo a…, či už ide o právo a ekonómiu, právo a kultúru, právo a spoločnosť – teda právo v kontexte – sa stal novou ortodoxiou, de rigueur…Skutočne, možno by sme mali prestať hovoriť o právo a… a namiesto toho hovoriť o právo bez… prístupe, s myšlienkou, že neexistuje zmysluplný právny diskurz nevšímavý k ekonómii, politike a ku všetkému ostatnému.”
Kým úloha interdisciplinarity v práve je často zľahčovaná v praxi, právna veda s ňou počítať musí. Vychádzajú interdisciplinárne vedecké časopisy, vznikajú interdisciplinárne inštitúty; rozmýšľanie o práve “inak” sa stáva cenenou devízou.
To samozrejme platí najmä pre zahraničie. Prvoradou úlohou u nás (ČR a SR) je zrejme kvalitne zvládnuť práve doktrinalistický prístup k právu, čo je zjavným predpokladom nielen zlepšenia interdisciplinárneho vnímania práva, ale tiež k lepšiemu uplatneniu študentov v právnických profesiách. Časy kedy bude druhé podmienené prvým však už nie sú za horizontom.
Nehas čo ťa nepáli
Iste, je pekné rozplývať sa nad interdisciplinaritou v zahraničí, ale nepripomína to tak trochu povzdych tínedžerky nad vypracovanou hruďou Brada Pitta? Na zavedenie interdisciplinárneho myslenia, teda prístup právo a…, je veľmi užitočné vedieť, čo je to právo, alebo aspoň to, akými cestami sa k poznaniu práva chceme dopracovať.
K poznaniu sa dostávame rôznymi metódami. České a slovenské kurikulá obsahujú predmety, ktoré sa týmto metódam venujú. Logika, štylistika, rétorika či filozofia, to všetko nám môže poslúžiť k odpovedi na otázku Čo je to právo?[3]
Žiaľ, výuka práva v bývalom Československu (česť výnimkám) namiesto hlbokej znalosti metodológie prispieva skôr k vytváraniu nejakých pojmových fantómov. Iste, študenti vedia, že bol, žil, nejaký Hans Kelsen, či H. L. A. Hart, či Ronald Dworkin, a pokiaľ mali predmet Logika, vedia tiež, že existuje akási Boolova algebra, alebo predikátová logika.
Skončením predmetu sa však končí aj akékoľvek cielené využitie rôznych metód, ktoré doktrinalizmus poskytuje, v predmetoch nadväzujúcich. V pamäti zostáva len mlhavý dojem, že “také niečo sme predsa už robili”, pojmový fantóm, a nastupuje leb ocelová a zadek olověný, učenie sa naspamäť. Nejde podľa mňa o chybu pedagógov, ide o systémovú chybu, ide o rozdielne nazeranie na právo. Ak sa teda chceme venovať interdisciplinárnemu poňatiu napr. práva a ekonómie, musíme znova objaviť “interdisciplinaritu” práva a logiky, práva a filozofie, či práva a rétoriky.
Parafrázujúc sv. Augustína, čo by z práva zostalo, keby sme z neho odstránilo logiku, filozofiu a rétoriku? Veľké lúpežníctvo? Možno. Je to však len ťažko predstaviteľné. Tak ako o niekoľko (desiatok) rokov môže byť veľmi ťažko predstaviteľné odstrániť z práva ekonómiu, politológiu či gender studies.
A o to mi vlastne išlo.
P. S. Článok bol napísaný pre blog Jinéprávo, kde bol aj uverejnený.
[1] Samozrejme, presvedčivejšie pokiaľ ide o logos. Pathos a ethos nemusia byť nutne dotknuté (aj keď môžu). Viac tu.
[2] J.H.H. Weiler, The Constitution of
[3] Odpoveď na túto otázku nie je čisto deskriptívna a vždy obsahuje aj preskriptívny rozmer, teda Čo by malo byť právo?
